Moje „čierne dni“
Zase ma tá moja hlava akosi neposlúchala, a tak som opäť musela zavítať do nemocnice na kontrolu. Každý z vás iste pozná tie chvíle, ktoré musí prežiť v nemocnici. Najprv dlhé čakanie a po bežnej kontrole lekár povedal, že ma musia operovať. Bol to pre mňa taký šok, že som za dverami ambulancie začala nariekať ako malé decko. Keďže sme na takúto situáciu neboli pripravení, nemali sme so sebou žiadne potrebné veci. „No paráda“, dostala som od sestričiek nejaké nemocničné pyžamo, aby nás vôbec mohli prijať na oddelenie. Otcovi nezostávalo nič iné, len sadnúť do auta a prefrčať 130 kilometrov tam a zasa naspäť, aby nám doniesol veci na prežitie. V tom zhone kúpil dokonca aj tablet, keďže ten starý rozbila moja mladšia sestra a priniesol nám ho, aby sme sa nenudili. On sa naozaj nezdá - stresové situácie zvláda najlepšie z celej rodiny. Je na to vlastne zvyknutý, keďže má doma štyri baby, ktoré mu dávajú niekedy riadne zabrať.
Na izbe bolo dievča, približne stredoškolského veku a dve asi päťročné dievčatá. Tie boli dosť hlučné, ale čo už, spolubývajúcich si v nemocnici nevyberiete. Na druhý deň som sa zobudila so strachom. Všetci mi hovorili, že sa nemusím báť, ale ani mame nebolo všetko jedno. Ale snažila sa ma rozosmiať a povzbudiť, aby som sa toľko nebála. Pamätám si, že dokonca mi na operačnej sále stekali po lícach slzy. A potom som už spala ako zabitá... Prebrala som sa až v tej mojej super posteli, ktorá vŕzgala pri každom mojom otočení. Po operácii som mala vyholenú jednu stranu hlavy a bolela ma celá oblasť brucha. Čo bolo dosť nafigu, lebo som nemohla na bruchu ležať, ani sa smiať na klaunoch, ktorí prišli na druhý deň rozveseliť mňa a moje spolubývajúce. Vyzerala som trochu ako oranžový ufón, keďže mi hlavu poliali nejakou gebuzinou. Radšej som sa nepozerala ani do zrkadla.
Každé ráno som s mamou chodila do jedálne oproti, kde sme dostávali „super mega“ nemocničné raňajky. Lenže čo potom? Dlhý deň pred nami a vlečie sa ako preteky slimákov. Tablet na stole, telefón v šuplíku a žiadna wi-fi. Spojenie so svetom zlyhalo. Mame sa nejakým zázračným spôsobom predsa len podarilo vypátrať heslo na wi-fi a hneď bolo všetko v pohode. Poobede prišla učka - ani tu mi nedajú pokoj so školou! Ale veď v pohode - prišla nás iba zavolať na Deň detí, ktorý sa konal v suteréne nemocnice. Tak sme sa tam teda vybrali. Všade hrala hlasná hudba, až mi v ušiach dunelo. Preto sme sa radšej rozhodli vrátiť. Na chodbe sme streli nejakého podivného farebného kohúta a pri ňom stála moja obľúbená herečka. Hneď mi srdce poskočilo. Mama k nej pristúpila a spýtala sa, či sa môže so mnou odfotiť. Kristína Svarinská súhlasila a pristúpila ku mne. A tak sme si spravili zopár selfíčok. Tak to bol nakoniec celkom fajn deň, nie?
Keď sme sa vracali na izbu, pred výťahom sme stretli jednu paniu s jej dcérou, ktorá tiež ležala na našom oddelení. Mala operovanú ruku, lebo nešťastne spadla z preliezačky. Boli sme lenivé ísť po schodoch, tak sme šli výťahom. Ale prúser! Výťah sa takmer predtým, ako sme mali vystúpiť, zasekol. Dvere výťahu sa asi zbláznili - stále sa otvárali a zatvárali. Nastala panika. Čo teraz? Moja mama mala telefónne číslo na sestričky, ale žiadna nedvíhala. Zvonili sme na zvonček, ale opravári mali asi poobednú siestu, lebo sa nám nik neozýval. Malá Lenka z toho potrebovala ísť zrazu na toaletu. Aj ja som trochu znervóznela. Mala som nervy v kýbli! Napokon mama stlačila gombík označujúci jedno poschodie pod nami, tak sa výťah konečne pohol. Vyskočili sme z neho, akoby nám išlo o život.
Dni v nemocnici sú dlhé - nuda, nuda a ešte raz nuda. Ešte aj tá wi-fi štrajkuje. Ešteže moja mama vymyslela nový spôsob zábavy. Natrhali sme si papieriky a hrali sme Mad libs. Je to taká veselá hra, pri ktorej sa ťahajú papieriky s nápismi kto, s kým, kde, čo a prečo robili? Veľa sme sa pri nej nasmiali. A takto sme trávili väčšinu dňa. Rany po operácii sa pomaly hojili, až napokon prišiel deň odchodu. Predtým, ako ma pustili, som ešte musela podstúpiť vyberanie stehov. Na krku to bolelo ako čert, ale zvládla som to. Šla som sa teda rozlúčiť aj s mojimi bláznivými spolubývajúcimi. Keď som sa opýtala, na čo sa najviac tešia, keď ich pustia domov, Skarlet zahlásila: „Teším sa na jedlo a na normálnu wi-fi, ktorá neseká!“ Zasa sa rozrehotala celá izba. Sestrička priniesla prepúšťaciu správu a mohli sme konečne odísť domov. Tu ma už čakali moje sestry, ktoré mi občas lezú na nervy a s ktorými sa občas spolu hádame - ale som rada, že ich mám. No najviac ma privítala naša hnedo-biela fenka Tessa, ktorá aj mne veľmi chýbala. Na ulici som ešte stretla nášho suseda, ktorý mi povedal, že mám dobrý image. Nakoniec to s tou mojou vyholenou hlavou nebolo až také zlé a na nový image som si rýchlo zvykla. Vlasy rýchlo dorástli a „čierne dni“ v nemocnici zostali už len spomienkou.
